V auguste 2004 som sa zastavil u jedného známeho, kde som si všimol veľmi zaujímavé zátišie. Spýtal som sa, kto je autorom a dostal som dve informácie: priezvisko, ktoré som zabudol (pamätal som si iba začiatok) a skutočnosť, že autor mal výstavu na hrade v Galante, v slovenskom meste, ležiacom v blízkosti maďarských hraníc.
Neskôr, poháňaný túžbou stretnúť autora, volal som do Galanty, kde mi dal jeden zo správcov hradu telefonický kontakt na Ľuda Lehena. Ešte v ten deň som mu zavolal a dohodol si s ním stretnutie.
Maestro žije v Petržalke, v jednom z bratislavských sídlisk. Nie je tomu tak dávno čo táto oblasť bola charakteristická nízkymi domčekmi so záhradami, dnes je to anonymný blok veľkých panelákov. Ľudo Lehen býva v malom byte úplne zapratanom svojimi obrazmi. Aj napriek takmer osemdesiatim rokom má peknú tvár s malým počtom vrások, dušu chlapca a nákazlivo dobrú náladu. Počas rozhovoru bol prekvapený, že nejaký Talian pozná tunajšie umenie dvadsiateho storočia. Dozvedel som sa, že v rokoch 1949 až 1954 bol na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave žiakom Vincenta Hložníka, skutočnej osobnosti slovenského maliarstva. V máji 2004 pri príležitosti vstupu Slovenska do Európskej únie sa v Galérii mesta Bratislavy uskutočnila výstava Hložníkových diel z rokov štyridsiatych; mnohé z nich boli inšpirované Picassovým modrým obdobím.
Majstrove diela ma zasahujú štýlom, ktorý mieša kubizmus s kykladským umením, prvky primitívneho umenia s miestnym folklórom. Ukázal mi grafiky, monotypy, obrazy maľované temperou, kresby, koláže a pastely. Žena stojí v centre jeho umeleckého priestoru, niekedy má podobu dcéry, inokedy zas tvár Venuše alebo dievčaťa v miestnom oblečení; postavy sú štylizované a odvolávajú sa na niektoré archaické prvky prítomné v mimoeurópskom umení. Akty sú skôr symboly plodnosti a blahobytu ako erotické odkazy. Niektoré práce predstavujú osobné skúsenosti oživené prostredníctvom sna. Niekoľko jeho obrazov sa dostalo do vlastníctva SNG v Bratislave, najväčšieho múzea v krajine. V roku 1955 Lehen vyhral v národnej súťaži československej realistickej maľby prvú cenu; v roku 1958 obdržal druhú cenu v rovnakej súťaži grafiky. Rozprával mi o ťažkých obdobiach, keď bol kvôli odmietnutiu určitých pravidiel, dva týždne po sobáši odsúdený ako nepriateľ komunizmu. Vo väzení strávil 6 rokov. Spomínal, že na rozdiel od priateľov a kolegov, ktorí sa stali slávni a zámožní vďaka plátnam predávaným za vysoké ceny v galériách alebo prostredníctvom SOGY (jediná aukčná sieň na Slovensku), zostal žiť v skromnom prenajatom byte. Počas väzby si jeho žena založila novú rodinu a on sa ocitol v situácií, kedy musel začať odznova. Aj napriek silnej nepriazni osudu, s temperamentom dýchajúcim inou dobou neprestáva ani dnes milovať život, mať priateľov a udržiavať si obrovskú tvorivosť. V tomto duchu mi ukázal mnoho kresieb, ktorým sa denne venuje, všetko projekty, ktoré chce realizovať na veľkých formátoch. O období svojho pobytu v Leopoldove hovorí, takmer žartujúc, že bol jeden z mála, ktorý sa môže pochváliť tým, že urobil dve výstavy v priestoroch väzenia. Keď sa režim začal pomaly uvoľňovať, vedenie väznice mu umožnilo venovať sa umeniu a tak začal opäť produkovať s minimálnymi prostriedkami, ktoré mal k dispozícií.
Nakoniec ma odprevadil k autu a poznamenal, že sa potešil mojej návšteve. Počas ďalších stretnutí som sa dozvedel o kolektívnych výstavách v Belgicku, Sovietskom zväze a Číne (pri tejto príležitosti boli vystavené jeho grafiky). Zakaždým, keď odchádzam a Ľudo Lehen na mňa hľadí z chodníka, pripadá mi ako kvet zabudnutý medzi betónovými obrami.

Marco Gerbi (Článok uverejnený v talianskom časopise ARTEiN).